V tento predvianočný čas namňa zasa raz dolieha nejaká tá nostalgia. Preciťujem všetko omnoho intenzívnejšie ako inokedy. Po narodení môjho Noelka som začala všetko vnímať trochu z inej strany. Nieže by som dovtedy bola bezcitná, chladná a osoba neprejavujúca lásku a porozumnie ale dnes je to iné. Nejako si tak uvedomujem, že život je oveľa krajší, ak sa sústredím na pekné veci ako sú pekné slovo, myšlienky a obdarovávam nimi nielen seba ale aj iných.
Asi pred mesiacom som kdesi na internete našla veľmi peknú myšlienku o obdarovávaní. A nie hocijakom. Hlavnou ideou bolo napísať vianočnú pohľadnicu opustenému starčekovi, starenke do zariadenia, v ktorom dožívajú svoj život. Tak ma to chytilo za srdce, že som sa hneď zapojila. Od toho momentu mi hlavou nechodilo nič iné. Tešila som sa ako malé dieťa. Nakúpila ozdobné papiere, povyťahovala nožnice. A dnes som si našla v mailovej schránke adresy kam treba pohľadnice poslať. Neviem sa dočkať večera, kedy budem pozdravy vyrábať.
Nemyslíte, že je to nádherné? Predstavte si ako starček, ktorý už nikoho nemá zrazu dostane pozdrav. Vianočný. Osobný. Len pre neho. Juj. V tejto našej dobe akosi zabúdame na ozajstné potešenie zo života. Len si predstavte ako by nám bolo na tomto svete krajšie, keby sme si každý deň našli čas na úsmev, pekné slovo. Stačí začať doma, v práci a ak naberiete odvahu môžete pokračovať v obchode, na úrade. Je to až neuveriteľné ako ľudia na takéto obyčajné veci reagujú. A viete prečo? Lebo je to v dnešnej dobe zriedkavé, ba až zvláštne, že sa na Vás zrazu usmieva cudzia žena s dieťaťom na rukách. A dokonca Vám povie ako dnes super vyzeráte, alebo Vás pochváli ako úžasne robíte svoju prácu. A Vy len pozorujete ako sa na zachmúrenej tváry zodvihnú kútiky. A to sú tie veci.
Skúste to. Je to úžasný pocit.
Skúste napísať jednu, dve, tri, päť viet. Také malé vyznanie ľuďom, ktorých máte radi. Uvidíte ako sa budete krásne cítiť a ako sa potešia tí druhí.
Teším sa, ako si tie "moje vyznania", prečítajú tí moji, keď sa v sobotu stretneme všetci spolu pri pečení medovníčkov. (poznámka: Snažím sa oživiť tradíciu z čias, kedy ešte žila moja prababička a všetci sme sa u nej stretrávali. Nie síce pri pečení medovníčkov, ale napríklad pri oberačke vo vinici pánovej. Tie momenty sú na nezaplatenie)
P.S.: dajte vedieť ako sa Vám darilo :)
kika